*** Pribeh (nielen) o Jozefovi *** Tento pribeh je venovany mojej 56026 pre ktoru som ho napisal. Ale verim, ze by sa mohol pacit aj vam, preto ho mam aj tu na stranke. Zil raz jeden muz, menom Abraham, ktory mal zenu Saru, o desat rokov mladsiu. Ked mal Abraham sto rokov, usadili sa v krajine Kanaan a tu sa im narodil syncek Izak. Izak vyrastol, dospel, ozenil sa s dievcatom Rebeka. Ked mal Izak sesdesiat rokov, narodili sa mu dvaja synovia: najprv Ezau a potom Jakob. Este trosku odbocim. Mozno poznas pribeh o tom, ako Ezau predal Jakobovi svoje prvorodenstvo. Bolo to takto. Ezau chodil na lov zveri, a Jakob mal skor talent na varenie a pripravovanie chutnych jedal. Raz sa vracal Ezau z lovu, bol velmi hladny a ustatny, a Jakob prave varil velmi dobru sosovisovu polievku, ktora rozvoniavala siroko daleko. A tak Ezau prosil Jakoba, ci by mu z nej dal. Jakob hned pohotovo odpovedal, ze reku dobre, ale ty mi daj svoje prvorodenstvo. A tak Ezau, kedze bol hladny a unaveny, reku ze dobre, aj tak raz zomriem, mas moje prvorodenstvo. Transakcia bola vykonana a odvtedy otcovske pozehnanie prvorodeneho syna v rodine patrilo Jakobovi. Ale vratme sa k nasmu pribehu. Jakob vyrastol, dospel a narodilo sa mu kopec deti. Len synov mal dvanast: prvorodeny Ruben, Simeon, Levi, Juda, Izachar, Zabulon, Dan, Naftali, Gad, Aser, Jozef a Benjamin. A tu zacina nas pribeh. Prvych desat synov Jakobovych bolo uz velkych, a pravidelne chodili past dobytok na polia. Jozef mal len 17 rokov, a nosil na pole svojim bratcekom jedlo a pitie. Benjamin bol este malicky, preto bol doma. Raz sa Jozefovi snival velmi zaujimavy sen. Snivalo sa mu, ze na poli zberal urodu so svojimi bratmi, a zrazu sa jeho snop postavil a hrdo stal uprostred pola, a snopy ostatnych bratov sa klanali Jozefovmu snopu. Rozpovedal ho svojim bratom, ale ti sa mu len vysmiali: "Ci ty raz budes kralovat nad nami ? Nezmysel!" Ale Jozefovi sa snival dalsi sen: Videl slnko, mesiac a hviezdy, a vsetky tieto nebeske utvary sa mu klanali! Aj oteckovi Jakobovi rozpraval tento sen, a Jakob mu povedal: "A ci sme my tvoji sluhovia aby sme sa ti klanali az po zem?" A bratia sa pre to na neho hnevali a zavideli mu. A takto to islo dalej. Jakob poprosil Jozefa, aby odniesol bratom jedlo na pole kde pasli dobytok. Jozef teda siel. Ale ako ho bratia v dialke zbadali, vzplanula v nich zavist a hnev voci Jozefovi, a poradili sa, ze ho zabiju, aby ich uz tento 'majster snov' neotravoval so svojimi snami. Ale Ruben, najstasi (a veru aj najrozumnejsi) povedal: Nie, nezabijajme ho, radsej ho hodme tuna do tejto studne. (Ruben totiz chcel potom pod ruskom noci sa vratit a Jozefa zase vytiahnut a vratit otcovi). A tak Jozefa hodili do studne (ktora bola nastastie sucha, bez vody). Potom si bratia posadali k jedlu, co im doniesol Jozef. Zrazu len okolo nich prechadza daka karavana - boli to kupci s otrokmi. Bratia sa rozhodli, ze si nebudu poskvrnovat ruky krvou vlastneho brata, a tak ho predali kupcom za dvanast striebornych. Ruben bol prave niekde odbehnuty, a ked sa vratil, a Jozefa v studni nenasiel, bol velmi smutny z toho, co urobili jeho bratia. Ale este predtym ako bratia Jozefa predali, zobrali mu zasteru. Tu potom namocili do krvi dakeho zvierata a doniesli domov s komentarom ze Jozef mal smolu - roztrhala ho diva zver. A Jakob velmi smutil za svojim synom Jozefom... Karavana smerovala do Egypta, kde aj Jozefa ako otroka predali faraonovmu dvoraninovi, ktory sa volal Putifar a bol velitelom kralovskej straze. Putifar si svojho noveho sluhu oblubil a Jozef si statocne plnil svoje povinosti a darilo sa mu. Napokon mu Putifar zveril do ruk cely svoj dom a vymenoval ho za svojho najvyssieho sluhu - plne mu doveroval. Lenze ouha, co sa nestalo. Jozef bol mladenec, pekny ako lusk. A padol do oka Putifarovej zene. A po nom zatuzila. Chcela ho. Za akukolvek cenu. Raz, ked Jozef vykonaval nejaku pracu v dome a nikto iny tam nebol, vystriehla si ho, chytila ho za rucho a povedala mu: "Lez so mnou!" Ale Jozef bol cestny, a mal uctu voci svojmu panovi, tak radsej zanechal svoje rucho a utiekol. A ona ? Zavolala na ostatnych sluhov a takto im povedala: "Hladte, doviedol nam hebrejskeho muza, aby si z nas robil posmech. Prisiel ku mne, aby lezal so mnou, ale som kricala velkym hlasom. A stalo sa, ked pocul, ze som pozdvihla hlas a ze kricim, zanechal svoje rucho vedla mna a utiekol a vysiel von." Ked sa to Putifar potom od sluhov dozvedel, velmi sa rozhneval. Ale akosi mu to neslo do hlavy, ze taky dobry sluha, a toto spravi. Normalne by Jozef mal byt hned popraveny, ale Putifar ho dal zavriet do zalara. Jozef bol nestastny, ale co mohol robit ? Ale po case si ho zalarnik pre jeho doslednost a cestnost (ktoru videl na vsetkom, co Jozef robil) oblubil a casom ho urobil hlavnym dozorcom v zalari. A Jozef si statocne vykonaval aj toto nove povolanie. Jedneho dna sa stalo, ze faraon sa nahneval na svojich dvoch inych dvoraninov - na hlavneho casnika a na hlavneho pekara. A dal ich zavriet do zalara, kde bol aj Jozef. Ale obaja tito dvoraninovia mali zvlastny sen. Kazdemu iny. A boli obaja velmi smutni, lebo si svoj sen nevedeli vysvetlit. A tak sa ich Jozef spytal, co su taki smutni. A obaja mu porozpravali svoj sen. Hlavny casnik hovoril: "Videl som, vo svojom sne, ze hla, vinic bol predo mnou. A na vinici boli tri revy. A zdalo sa, ako keby pucal a vychadzal jeho kvet, az i dali jeho strapce zrele hrozna. A pohar faraonov bol v mojej ruke. A bral som hrozna, vytlacal som ich do pohara faraonovho a podaval som pohar do ruky faraonovej." Jozef mu odpovedal: "Toto je jeho vyklad: Tie tri revy su tri dni. Neprejdu ani tri dni, a faraon ta vyslobodi zo zalara a zase budes moct byt faraonovym hlavnym casnikom. Ale prosim ta, pametaj na mna, ked ti bude dobre, a spomen ma pred faraonom, aby ma vyslobodil zo zalara. Lebo ma ukradli zo zeme Hebrejov, z Izraela, a nevykonal som nicoho, pre co by ma tu mali veznit." Ked videl hlavny pekar, ako pekne a promptne sen vylozil, povedal Jozefovi: "Mne sa snivalo, ze hla, nesiem tri kose bieleho peciva na hlave, a vo vrchnom kosi bolo vseliakeho pokrmu pre faraona, praca pekara, a vtactvo to zralo z kosa sponad mojej hlavy." Jozef mu smutne odpovedal: "Tri kose su tri dni. Prv, ako pominu tri dni, faraon ta da obesit, a vtaci budu zrat tvoje telo z teba." A naozaj. Na treti den faraon hlavneho casnika zaseprijak do svojich sluzieb a hlavneho pekara obesil. Lenze nevdacny casnik na Jozefa zabudol... Presli dva roky. Kedze aj faraon je len obycajny clovek, snival sa aj jemu sen. Vo sne videl rieku, z ktorej vyslo sedem peknych, tucnych krav. Ale za nimi vyslo sedem skaredych, chudych, vyziablych krav. A tie skarede chude zrazu zozrali vsekych sedem peknych tucnych. Ale tie chude ostali aj nadalej take skarene, vobec nepribrali. Faraon sa cely spoteny zobudil. Ked zase zaspal, snival sa mu dalsi sen. Z jedneho stebla vyrastalo sedem plnych, tucnych a krasnych klasov. Ale hned za nimi rastlo sedem vysusenych, skaredych a tenkych klasov. A tych sedem vysusenych pohltilo vsetky plne a tucne klasy. Faraon sa zase prebudil. Faraon bol cely den z toho nesvoj a znacne znepokojeny. Dal si predvolat vsetkych ucencov, prorokov, hvezdarov, astrologov a vestcov, aby mu tento sem vylozili. Vtedy si spomenul jeho hlavny casnik, ze tam niekde hlboko v zalari je ktosi, kto vie vykladat sny. Konecne sa Jozef dostal zo zalara - rovno pred faraona. A tak Jozef zacal vysvetlovat sen faraonovi: "Sedem krasnych krav a sedem krasnych klasov bude sedem rokov hojnosti, bohatej urody. A sedem chudych krav a sedem vysusenych klasov je sedem rokov hladu a sucha, ktore pridu hned po tych siedmych rokoch hojnosti." A potom este Jozef dal faraonovi radu, aby vymenoval uradnikov a spravcov, ktori budu pocas prvych siedmych rokoch zhromazdovat zasoby, aby potom, pocas tych dalsich sedem rokov, mali ludia co jest. A faraon premyslal. Kto by sa najlepsie hodil na miesto takeho spravcu ? No predsa Jozef! A tak sa stalo cosi, co by nikto nepredpokladal ani v najodvaznejsom sne. Zo zalara -> rovno na funkciu faraonovho spravdu celeho Egypta! A keby len to. Dostal krasne dievca za manzelku - nikoho ineho ako Putifarovu dceru, krasnu a milu Azenatu. Stalo sa presne to, co predpovedal Jozef. Nastalo sedem rokov hojnych, az sypky a stodoly praskali vo svikoch. A ked sa tychto sedem rokov minulo, nastalo sucho, hlad. A to nielen v Egypte, ale aj v okolitych krajinach. Vtedy Jozef otvoril sypky a stodoly a predaval ludom obilie a nazhromazdenu urodu za tych sedem rokov hojnych. Prichadzalo k nemu vela ludi, a to nielen samotni egyptania, ale aj z okolitych narodov prisli putnici kupovat jedlo. Sucho a hlad postihlo aj Izraelsky narod, v ktorom bol aj Jakob so svojimi ostatnymi synmi. A tak sa aj Jakob rozhodol, ze posle do Egypta synov, aby kupili obilie a jedlo. Poslal ich len desiatich - najmladsieho Benjamina, lebo sa o neho bal. Jozefovi bratia teda dosli do Egypta kupit obilie. Predaj obilia riadil Jozef, ako hlavny spravca celeho Egypta. Bratia teda predstupili pred neho, a poklonili sa mu, ale nespoznali ho. Jozef, ich brat, ich hned spoznal. Ale nedal hned na sebe nic znat, tvaril sa znacne oficialne a odmerane (ako sa na hlavneho spravcu najbohatsej krajiny patri) sa ich pyta: "Od kial ste prisli?" Bratia odpovedali: "Prisli sme z krajiny Kanaan, aby sme nakupili potravin." Tu sa Jozef rozpomenul na vsetky tie sny, ktore sa mu snivali. Spomenul si, ako sa jeho snopu klanali snopy ostatnych bratov... a teraz na vlastne oci videl, ako sa tento sen naplnil - jeho vlastni bratia sa mu klanali. Spomenul si, ako ho nenavideli, ako ho chceli zabit. A tak im tvrdym hlasom hovori: "Vyzvedaci ste! Prisli ste si pozriet nechranene miesta v krajine!" Nie, Jozef sa na nich nehneval. Davno im vsetko odpustil. Avsak, chcel si ich vyskusat, ci stale su taki zli ako vtedy. Oni mu odpovedali: "Nie tak, moj pane, ale tvoji sluzobnici prisli nakupit potravin. My vsetci sme dvanasti synovia jedneho muza, sme statocni ludia, nikdy neboli tvoji sluzobnici vyzvedacmi. Najmladsi syn je doma s otcom, a jedneho niet." A Jozef im hovori: "Neverim vam! Tak teda na dokaz, ze hovorite pravdu, mi sem dovediete toho najmladsieho syna! Jedneho z vas si tu necham ako rukojemnika." Bratia sa smutni pobrali domov, sice s obilim, ale bez jedneho z nich - Simeona. A takto si hovoria: "Pykame spravodlivo, lebo sme sa previnili proti svojmu bratovi. Lebo sme videli uzkost jeho duse, ked nas upenlivo prosil, a nepocuvali sme; preto prislo na nas toto suzenie." Jozef tieto slova nahodou pocul, a rozplakal sa, lebo ho silne dojali. Tajne rozkazal, aby peniaze, ktore jeho bratia zaplatili za obilie, im zase vlozili do ich vriec. Naramne sa bratia divili, ked nasli svoje peniaze vo vreciach s obilim. Nechapali. A bali sa, ze co to moze znamenat. Ked sa vratili domov, k oteckovi Jakobovi, vsetko mu pekne vyrozpravali. Jakob lamentoval: "Pripravili ste ma o deti. Jozefa niet, ani Simeona (to je ten vybrany ako rukojemnik) niet, a teraz vezmete aj Benjamina. Na mna sa to vsetko vali." Ale Ruben sa zaprisahal: "Zabi oboch mojich synov, ak ho nedovediem zase k tebe. Oddaj ho do mojich ruk, a ja ho navratim k tebe." Ale Jakob bol neoblomny, nechcel pustit Benjamina. Cas plynul a obilie a jedlo dovezene z Egypta sa minulo. Jakob zase chce poslat synov do Egypta. Ale Juda mu povedal, ze bez Benjamina sa tam nesmu ukazat. Preto by ho mal nechat ist s nimi. A tak sa este chvilku dohadovali, az napokon Jakobovi neostalo nic ine, ako Benjamina poslat s nimi. Ked Jozef zbadal, ze sa vratili do Egypta aj s Benjaminom, hned dal pre nich pripravit hostinu. Ale bratia, ktorym sa este stale nedal spoznat, sa bali. Bali sa, ze budu obvineni este aj z toho ze nepoctivo ukradli peniaze za minule obilie. Avsak obsluhujuci sluha ich upokojil aby sa nebali a doviedol k nim Simeona. Jozef mal uz slzy na krajicku. Ale premohol sa, aby si jeho bratia nic nevsimli. Bratov usadil za stol, presne v takom poradi, v akom sa narodili. Pytali sa: "Ako to ten egyptan moze vediet?" Na druhy den Jozef dal nalozit vrecia s obilim a potravinami pre bratov a prepustil ich domov. Ale este predtym tajne do vreca, ktore niesol Benjamin, vlozil svoj strieborny pohar, z ktoreho pijaval. Ked jeho bratia odchadzali, poslal za nimi straze. Straze ich dohonili a pytaju sa bratov: "Preco ste sa odplatili zlym za dobre?" Ale bratia odpovedali: "Preco hovori moj pan take slova ? Kdeze by ucinili tvoji sluzobnici taku vec ?! Hla, striebro, ktore sme nasli vo vreciach sme doniesli nazad k tebe z Kananejskej zeme a jako by sme tedy ukradli z domu tvojho pana striebro alebo zlat ?! U ktoreho z tvojich sluzobnikov by sa nasiel, ten nech zomrie, a my tiez budeme sluzobnikmi mojho pana." Velitel straze riekol: "Dobre, nech je i teraz podla vasich slov: u ktoreho sa najde, bude mi sluhom, a vy budete bez viny." Potom kazdy ukazoval vrece, ktore niesol. A skutocne - straz nasla v Benjaminovom vreci strieborny pohar. Vtedy vsetci bratia velmi zosmutneli. Museli sa vratit nazad do Jozefovho domu. A vsetci padli pred Jozefom pokorne na kolena. Jozef v podstate zopakoval slova velitela straze: "Muz, v ktoreho ruke sa nasiel pohar, ten mi bude sluhom, a vy chodte v pokoji ku svojmu otcovi. Tu si vsetci bratia uvedomili, ze je to prave Benjamin. Ze je to prave ten z nich, za ktoreho sa zarucili ze ho dovedu domov. Ze keby svoj slub nedodrzali, ich otec Jakob by sa pominul od zialu. Situacia bola naozaj strasna. Jeden z bratov, Juda, vystupil a takto prehovoril: "Pocuj ma, prosim, moj pane! Nech smie prehovorit tvoj sluzobnik slovo v usi svojho pana, a nehnevaj sa na svojho sluzobnika, lebo tu si jako sam faraon. Ked prijdem k tvojmu sluzobnikovi, svojmu otcovi, a chlapca nebude s nami, kym jeho dusa je zviazana s jeho dusou, nuz bude, ked uvidi, ze nieto chlapca, ze zomrie zialom, a tak sprevadia tvoji sluzobnici sediny tvojho sluzobnika, svojho otca, v zarmutku do hrobu. Lebo tvoj sluzobnik sa zarucil za chlapca, aby ho dostal od svojho otca, povediac: Ak ho nedovediem k tebe, budem hriesny svojmu otcovi po vsetky dni. Preto prosim, nech teraz zostane tvoj sluzobnik miesto chlapca za sluhu svojmu panovi, a chlapec nech ide hore so svojimi bratmi. Lebo ako by som odisiel hore k svojmu otcovi, keby nebolo chlapca so mnou ? Nech nemusim hladiet na zle, ktore by stihlo mojho otca!" Tu sa Jozef uz nemohol dalej zdrzat. Videl, ze jeho bratia uz nie su ti zlomyselni a zavislivi ludia, ako v case ked ho predali. Videl, ze uz su uplne ini - zmeneni. Uz pred nim nestali ti zlostni a zakerni ludia, ale ludia celkom novi, lepsi. Ze ich vzajomna nevrazivot a hnev pominul. Ze si uz vzajomne ochotne pomahaju. Ze uz maju medzi sebou lasku a priatelstvo. Ze az svoj zivot za druheho by polozili. Jozef uz nemohol zadrzat slzy. Rychlo poslal vsetkych egyptanov prec z domu, aby mohol ostat s bratmi celkom sam. Jozef sa k nim prehovoril ich rodnou recou a priznal sa im: "Pristupte ku mne! To som ja, Jozef, vas brat, ktoreho ste predali do Egypta." Vsetci zrazu doslova skameneli od zdesenia, prekvapenia a hrozy zaroven. Jozef pokracoval: "Netrapte sa nad tym, ani nech nie je vo vasich ociach hnevu, ze ste ma sem predali, lebo to bolo velmi prospesne pre zachovanie vasho i mojho zivota. Lebo toto su este len dva roky co je hlad v zemi, a este bude pet rokov, co sa nebude ani orat ani zat. Ponahlajte sa a idte hore k mojmu otcovi, porozpravajte mu vsetko a privedte ho sem aj spolu s ostatnymi." O tomto vsetko sa dopocul aj sam faraon. Pacilo sa mu to, a tak povedal Jozefovi, ze aby vsetkych pozval do Egypta, aby nemuseli hladovat v dalekej krajine. Jozef poslal bratov nazad do Kanaanu, aby priviedli otca Jakoba, ostatnych clenov rodiny, vsetkych znamych, dal im na cestu kralovske vozy, vybavil ich satami, obilim, potravinami, aby sa im dobre islo. Bratia prisli domov a hned s radostou oznamuju otcovi Jakobovi ze jeho syn Jozef zije. Jakob im najprv vobec nechcel verit. Ale ked uvidel tie kralovske vozy, dal sa presvedcit. A velmi sa tesil z toho, ze jeho milovany syn zije. A tak Jakob nalozil na vozy vsetko co mal, zobral vsetok svoj majetok, vsetok svoj dobytok, a aj spolu so svojimi synmi, a aj mnohymi inymi ludmi z Izraelskeho naroda sa vybral do Egypta. Jozef to uz nemohol vydrzat, nechal zapriahnut do voza, a siel rodine naproti. Juj, bolo ze to radosti, ked sa Jakob zvidal zo svojim synom Jozefom. Padli si okolo krku a dlho spolu plakali od stastia. Faraon im dal cast uzemia Egypta, kde sa mohli vsetci usidlit, a stastne preckat obdobie hladu a sucha, a pripadne aj dalej ostat, ak budu chciet. A tak vsetko dobre dopadlo, a vsetci stastne zili, az pokym nepomreli. The koniec. (Busy)