Zil raz jeden muz, menom Jakob, ktoremu sa narodilo kopec deti. Len
synov mal dvanast: prvorodeny Ruben, Simeon, Levi, Juda, Izachar,
Zabulon, Dan, Naftali, Gad, Aser, Jozef a Benjamin. A tu zacina nas
pribeh. Prvych desat synov Jakobovych bolo uz velkych, a pravidelne
chodili past dobytok na polia. Jozef mal len 17 rokov, a nosil na
pole svojim bratcekom jedlo a pitie. Benjamin bol este malicky, preto
bol doma.
Raz sa Jozefovi snival velmi zaujimavy sen. Snivalo sa mu, ze na poli
zberal urodu so svojimi bratmi, a zrazu sa jeho snop postavil a hrdo
stal uprostred pola, a snopy ostatnych bratov sa klanali Jozefovmu
snopu. Rozpovedal ho svojim bratom, ale ti sa mu len vysmiali: "Ci
ty raz budes kralovat nad nami ? Nezmysel!" Ale Jozefovi sa snival
dalsi sen: Videl slnko, mesiac a hviezdy, a vsetky tieto nebeske
utvary sa mu klanali! Aj oteckovi Jakobovi rozpraval tento sen, a
Jakob mu povedal: "A ci sme my tvoji sluhovia aby sme sa ti klanali
az po zem?" A bratia sa pre to na neho hnevali a zavideli mu.
A takto to islo dalej. Jakob poprosil Jozefa, aby odniesol bratom
jedlo na pole kde pasli dobytok. Jozef teda siel. Ale ako ho bratia v
dialke zbadali, vzplanula v nich zavist a hnev voci Jozefovi, a
poradili sa, ze ho zabiju, aby ich uz tento 'majster snov'
neotravoval so svojimi snami. Ale Ruben, najstarsi (a veru aj
najrozumnejsi) povedal: Nie, nezabijajme ho, radsej ho hodme tuna do
tejto studne. (Ruben totiz chcel potom pod ruskom noci sa vratit a
Jozefa zase vytiahnut a vratit otcovi). A tak Jozefa hodili do studne
(ktora bola nastastie sucha, bez vody).
Potom si bratia posadali k jedlu, co im doniesol Jozef. Zrazu len
okolo nich prechadza daka karavana - boli to kupci s otrokmi. Bratia
sa rozhodli, ze si nebudu poskvrnovat ruky krvou vlastneho brata, a
tak ho predali kupcom za dvanast striebornych. Ruben bol prave
niekde odbehnuty, a ked sa vratil, a Jozefa v studni nenasiel, bol
velmi smutny z toho, co urobili jeho bratia.
Ale este predtym ako bratia Jozefa predali, zobrali mu zasteru. Tu
potom namocili do krvi dakeho zvierata a doniesli domov s komentarom
ze Jozef mal smolu - roztrhala ho diva zver. A Jakob velmi smutil za
svojim synom Jozefom...
Karavana smerovala do Egypta, kde aj Jozefa ako otroka predali
faraonovmu dvoraninovi, ktory sa volal Putifar a bol velitelom
kralovskej straze. Putifar si svojho noveho sluhu oblubil a Jozef si
statocne plnil svoje povinosti a darilo sa mu. Napokon mu Putifar
zveril do ruk cely svoj dom a vymenoval ho za svojho najvyssieho
sluhu - plne mu doveroval.
Lenze ouha, co sa nestalo. Jozef bol mladenec, pekny ako lusk. A
padol do oka Putifarovej zene. A po nom zatuzila. Chcela ho. Za
akukolvek cenu. Raz, ked Jozef vykonaval nejaku pracu v dome a nikto
iny tam nebol, vystriehla si ho, chytila ho za rucho a povedala mu:
"Lez so mnou!" Ale Jozef bol cestny, a mal uctu voci svojmu panovi,
tak radsej zanechal svoje rucho a utiekol. A ona ? Zavolala na
ostatnych sluhov a takto im povedala: "Hladte, doviedol nam
hebrejskeho muza, aby si z nas robil posmech. Prisiel ku mne, aby
lezal so mnou, ale som kricala velkym hlasom. A stalo sa, ked pocul,
ze som pozdvihla hlas a ze kricim, zanechal svoje rucho vedla mna a
utiekol a vysiel von."
Ked sa to Putifar potom od sluhov dozvedel, velmi sa rozhneval. Ale
akosi mu to neslo do hlavy, ze taky dobry sluha, a toto spravi.
Normalne by Jozef mal byt hned popraveny, ale Putifar ho dal zavriet
do zalara.
Jozef bol nestastny, ale co mohol robit ? Ale po case si ho zalarnik
pre jeho doslednost a cestnost (ktoru videl na vsetkom, co Jozef
robil) oblubil a casom ho urobil hlavnym dozorcom v zalari. A Jozef
si statocne vykonaval aj toto nove povolanie.
Jedneho dna sa stalo, ze faraon sa nahneval na svojich dvoch inych
dvoraninov - na hlavneho casnika a na hlavneho pekara. A dal ich
zavriet do zalara, kde bol aj Jozef. Ale obaja tito dvoraninovia mali
zvlastny sen. Kazdemu iny. A boli obaja velmi smutni, lebo si svoj
sen nevedeli vysvetlit. A tak sa ich Jozef spytal, co su taki
smutni. A obaja mu porozpravali svoj sen.
Hlavny casnik hovoril: "Videl som, vo svojom sne, ze hla, vinic bol
predo mnou. A na vinici boli tri revy. A zdalo sa, ako keby pucal a
vychadzal jeho kvet, az i dali jeho strapce zrele hrozna. A pohar
faraonov bol v mojej ruke. A bral som hrozna, vytlacal som ich do
pohara faraonovho a podaval som pohar do ruky faraonovej." Jozef mu
odpovedal: "Toto je jeho vyklad: Tie tri revy su tri dni. Neprejdu
ani tri dni, a faraon ta vyslobodi zo zalara a zase budes moct byt
faraonovym hlavnym casnikom. Ale prosim ta, pametaj na mna, ked ti
bude dobre, a spomen ma pred faraonom, aby ma vyslobodil zo zalara.
Lebo ma ukradli zo zeme Hebrejov, z Izraela, a nevykonal som nicoho,
pre co by ma tu mali veznit."
Ked videl hlavny pekar, ako pekne a promptne sen vylozil, povedal
Jozefovi: "Mne sa snivalo, ze hla, nesiem tri kose bieleho peciva na
hlave, a vo vrchnom kosi bolo vseliakeho pokrmu pre faraona, praca
pekara, a vtactvo to zralo z kosa sponad mojej hlavy." Jozef mu
smutne odpovedal: "Tri kose su tri dni. Prv, ako pominu tri dni,
faraon ta da obesit, a vtaci budu zrat tvoje telo z teba."
A naozaj. Na treti den faraon hlavneho casnika zaseprijak do svojich
sluzieb a hlavneho pekara obesil. Lenze nevdacny casnik na Jozefa
zabudol...
Presli dva roky. Kedze aj faraon je len obycajny clovek, snival sa aj
jemu sen. Vo sne videl rieku, z ktorej vyslo sedem peknych, tucnych
krav. Ale za nimi vyslo sedem skaredych, chudych, vyziablych krav. A
tie skarede chude zrazu zozrali vsekych sedem peknych tucnych. Ale
tie chude ostali aj nadalej take skarene, vobec nepribrali. Faraon
sa cely spoteny zobudil. Ked zase zaspal, snival sa mu dalsi sen. Z
jedneho stebla vyrastalo sedem plnych, tucnych a krasnych klasov.
Ale hned za nimi rastlo sedem vysusenych, skaredych a tenkych klasov.
A tych sedem vysusenych pohltilo vsetky plne a tucne klasy. Faraon sa
zase prebudil.
Faraon bol cely den z toho nesvoj a znacne znepokojeny. Dal si
predvolat vsetkych ucencov, prorokov, hvezdarov, astrologov a
vestcov, aby mu tento sem vylozili. Vtedy si spomenul jeho hlavny
casnik, ze tam niekde hlboko v zalari je ktosi, kto vie vykladat sny.
Konecne sa Jozef dostal zo zalara - rovno pred faraona. A tak Jozef
zacal vysvetlovat sen faraonovi: "Sedem krasnych krav a sedem
krasnych klasov bude sedem rokov hojnosti, bohatej urody. A sedem
chudych krav a sedem vysusenych klasov je sedem rokov hladu a sucha,
ktore pridu hned po tych siedmych rokoch hojnosti." A potom este
Jozef dal faraonovi radu, aby vymenoval uradnikov a spravcov, ktori
budu pocas prvych siedmych rokoch zhromazdovat zasoby, aby potom,
pocas tych dalsich sedem rokov, mali ludia co jest.
A faraon premyslal. Kto by sa najlepsie hodil na miesto takeho
spravcu ? No predsa Jozef! A tak sa stalo cosi, co by nikto
nepredpokladal ani v najodvaznejsom sne. Zo zalara -> rovno na
funkciu faraonovho spravdu celeho Egypta! A keby len to. Dostal
krasne dievca za manzelku - nikoho ineho ako Putifarovu dceru, krasnu
a milu Azenatu.
Stalo sa presne to, co predpovedal Jozef. Nastalo sedem rokov
hojnych, az sypky a stodoly praskali vo svikoch. A ked sa tychto
sedem rokov minulo, nastalo sucho, hlad. A to nielen v Egypte, ale aj
v okolitych krajinach. Vtedy Jozef otvoril sypky a stodoly a
predaval ludom obilie a nazhromazdenu urodu za tych sedem rokov
hojnych. Prichadzalo k nemu vela ludi, a to nielen samotni
egyptania, ale aj z okolitych narodov prisli putnici kupovat jedlo.
Sucho a hlad postihlo aj Izraelsky narod, v ktorom bol aj Jakob so
svojimi ostatnymi synmi. A tak sa aj Jakob rozhodol, ze posle do
Egypta synov, aby kupili obilie a jedlo. Poslal ich len desiatich -
najmladsieho Benjamina, lebo sa o neho bal.
Jozefovi bratia teda dosli do Egypta kupit obilie. Predaj obilia
riadil Jozef, ako hlavny spravca celeho Egypta. Bratia teda
predstupili pred neho, a poklonili sa mu, ale nespoznali ho. Jozef,
ich brat, ich hned spoznal. Ale nedal hned na sebe nic znat, tvaril
sa znacne oficialne a odmerane (ako sa na hlavneho spravcu
najbohatsej krajiny patri) sa ich pyta: "Od kial ste prisli?" Bratia
odpovedali: "Prisli sme z krajiny Kanaan, aby sme nakupili potravin."
Tu sa Jozef rozpomenul na vsetky tie sny, ktore sa mu snivali.
Spomenul si, ako sa jeho snopu klanali snopy ostatnych bratov... a
teraz na vlastne oci videl, ako sa tento sen naplnil - jeho vlastni
bratia sa mu klanali. Spomenul si, ako ho nenavideli, ako ho chceli
zabit. A tak im tvrdym hlasom hovori: "Vyzvedaci ste! Prisli ste si
pozriet nechranene miesta v krajine!" Nie, Jozef sa na nich nehneval.
Davno im vsetko odpustil. Avsak, chcel si ich vyskusat, ci stale su
taki zli ako vtedy. Oni mu odpovedali: "Nie tak, moj pane, ale tvoji
sluzobnici prisli nakupit potravin. My vsetci sme dvanasti synovia
jedneho muza, sme statocni ludia, nikdy neboli tvoji sluzobnici
vyzvedacmi. Najmladsi syn je doma s otcom, a jedneho niet." A Jozef
im hovori: "Neverim vam! Tak teda na dokaz, ze hovorite pravdu, mi
sem dovediete toho najmladsieho syna! Jedneho z vas si tu necham ako
rukojemnika."
Bratia sa smutni pobrali domov, sice s obilim, ale bez jedneho z nich
- Simeona. A takto si hovoria: "Pykame spravodlivo, lebo sme sa
previnili proti svojmu bratovi. Lebo sme videli uzkost jeho duse, ked
nas upenlivo prosil, a nepocuvali sme; preto prislo na nas toto
suzenie." Jozef tieto slova nahodou pocul, a rozplakal sa, lebo ho
silne dojali. Tajne rozkazal, aby peniaze, ktore jeho bratia
zaplatili za obilie, im zase vlozili do ich vriec.
Naramne sa bratia divili, ked nasli svoje peniaze vo vreciach s
obilim. Nechapali. A bali sa, ze co to moze znamenat. Ked sa vratili
domov, k oteckovi Jakobovi, vsetko mu pekne vyrozpravali. Jakob
lamentoval: "Pripravili ste ma o deti. Jozefa niet, ani Simeona (to
je ten vybrany ako rukojemnik) niet, a teraz vezmete aj Benjamina. Na
mna sa to vsetko vali." Ale Ruben sa zaprisahal: "Zabi oboch mojich
synov, ak ho nedovediem zase k tebe. Oddaj ho do mojich ruk, a ja ho
navratim k tebe." Ale Jakob bol neoblomny, nechcel pustit Benjamina.
Cas plynul a obilie a jedlo dovezene z Egypta sa minulo. Jakob zase
chce poslat synov do Egypta. Ale Juda mu povedal, ze bez Benjamina sa
tam nesmu ukazat. Preto by ho mal nechat ist s nimi. A tak sa este
chvilku dohadovali, az napokon Jakobovi neostalo nic ine, ako
Benjamina poslat s nimi.
Ked Jozef zbadal, ze sa vratili do Egypta aj s Benjaminom, hned dal
pre nich pripravit hostinu. Ale bratia, ktorym sa este stale nedal
spoznat, sa bali. Bali sa, ze budu obvineni este aj z toho ze
nepoctivo ukradli peniaze za minule obilie. Avsak obsluhujuci sluha
ich upokojil aby sa nebali a doviedol k nim Simeona. Jozef mal uz
slzy na krajicku. Ale premohol sa, aby si jeho bratia nic nevsimli.
Bratov usadil za stol, presne v takom poradi, v akom sa narodili.
Pytali sa: "Ako to ten egyptan moze vediet?"
Na druhy den Jozef dal nalozit vrecia s obilim a potravinami pre
bratov a prepustil ich domov. Ale este predtym tajne do vreca, ktore
niesol Benjamin, vlozil svoj strieborny pohar, z ktoreho pijaval.
Ked jeho bratia odchadzali, poslal za nimi straze. Straze ich
dohonili a pytaju sa bratov: "Preco ste sa odplatili zlym za dobre?"
Ale bratia odpovedali: "Preco hovori moj pan take slova ? Kdeze by
ucinili tvoji sluzobnici taku vec ?! Hla, striebro, ktore sme nasli
vo vreciach sme doniesli nazad k tebe z Kananejskej zeme a jako by
sme tedy ukradli z domu tvojho pana striebro alebo zlat ?! U ktoreho
z tvojich sluzobnikov by sa nasiel, ten nech zomrie, a my tiez budeme
sluzobnikmi mojho pana." Velitel straze riekol: "Dobre, nech je i
teraz podla vasich slov: u ktoreho sa najde, bude mi sluhom, a vy
budete bez viny."
Potom kazdy ukazoval vrece, ktore niesol. A skutocne - straz nasla v
Benjaminovom vreci strieborny pohar. Vtedy vsetci bratia velmi
zosmutneli. Museli sa vratit nazad do Jozefovho domu. A vsetci padli
pred Jozefom pokorne na kolena. Jozef v podstate zopakoval slova
velitela straze: "Muz, v ktoreho ruke sa nasiel pohar, ten mi bude
sluhom, a vy chodte v pokoji ku svojmu otcovi.
Tu si vsetci bratia uvedomili, ze je to prave Benjamin. Ze je to
prave ten z nich, za ktoreho sa zarucili ze ho dovedu domov. Ze keby
svoj slub nedodrzali, ich otec Jakob by sa pominul od zialu. Situacia
bola naozaj strasna.
Jeden z bratov, Juda, vystupil a takto prehovoril: "Pocuj ma, prosim,
moj pane! Nech smie prehovorit tvoj sluzobnik slovo v usi svojho
pana, a nehnevaj sa na svojho sluzobnika, lebo tu si jako sam faraon.
Ked prijdem k tvojmu sluzobnikovi, svojmu otcovi, a chlapca nebude s
nami, kym jeho dusa je zviazana s jeho dusou, nuz bude, ked uvidi, ze
nieto chlapca, ze zomrie zialom, a tak sprevadia tvoji sluzobnici
sediny tvojho sluzobnika, svojho otca, v zarmutku do hrobu. Lebo tvoj
sluzobnik sa zarucil za chlapca, aby ho dostal od svojho otca,
povediac: Ak ho nedovediem k tebe, budem hriesny svojmu otcovi po
vsetky dni. Preto prosim, nech teraz zostane tvoj sluzobnik miesto
chlapca za sluhu svojmu panovi, a chlapec nech ide hore so svojimi
bratmi. Lebo ako by som odisiel hore k svojmu otcovi, keby nebolo
chlapca so mnou ? Nech nemusim hladiet na zle, ktore by stihlo mojho
otca!"
Tu sa Jozef uz nemohol dalej zdrzat. Videl, ze jeho bratia uz nie su
ti zlomyselni a zavislivi ludia, ako v case ked ho predali. Videl, ze
uz su uplne ini - zmeneni. Uz pred nim nestali ti zlostni a zakerni
ludia, ale ludia celkom novi, lepsi. Ze ich vzajomna nevrazivot a
hnev pominul. Ze si uz vzajomne ochotne pomahaju. Ze uz maju medzi
sebou lasku a priatelstvo. Ze az svoj zivot za druheho by polozili.
Jozef uz nemohol zadrzat slzy. Rychlo poslal vsetkych egyptanov prec
z domu, aby mohol ostat s bratmi celkom sam. Jozef sa k nim
prehovoril ich rodnou recou a priznal sa im: "Pristupte ku mne! To
som ja, Jozef, vas brat, ktoreho ste predali do Egypta." Vsetci zrazu
doslova skameneli od zdesenia, prekvapenia a hrozy zaroven. Jozef
pokracoval: "Netrapte sa nad tym, ani nech nie je vo vasich ociach
hnevu, ze ste ma sem predali, lebo to bolo velmi prospesne pre
zachovanie vasho i mojho zivota. Lebo toto su este len dva roky co je
hlad v zemi, a este bude pet rokov, co sa nebude ani orat ani zat.
Ponahlajte sa a idte hore k mojmu otcovi, porozpravajte mu vsetko a
privedte ho sem aj spolu s ostatnymi."
O tomto vsetko sa dopocul aj sam faraon. Pacilo sa mu to, a tak
povedal Jozefovi, ze aby vsetkych pozval do Egypta, aby nemuseli
hladovat v dalekej krajine. Jozef poslal bratov nazad do Kanaanu, aby
priviedli otca Jakoba, ostatnych clenov rodiny, vsetkych znamych, dal
im na cestu kralovske vozy, vybavil ich satami, obilim, potravinami,
aby sa im dobre islo.
Bratia prisli domov a hned s radostou oznamuju otcovi Jakobovi ze
jeho syn Jozef zije. Jakob im najprv vobec nechcel verit. Ale ked
uvidel tie kralovske vozy, dal sa presvedcit. A velmi sa tesil z
toho, ze jeho milovany syn zije.
A tak Jakob nalozil na vozy vsetko co mal, zobral vsetok svoj
majetok, vsetok svoj dobytok, a aj spolu so svojimi synmi, a aj
mnohymi inymi ludmi z Izraelskeho naroda sa vybral do Egypta.
Jozef to uz nemohol vydrzat, nechal zapriahnut do voza, a siel rodine
naproti. Juj, bolo ze to radosti, ked sa Jakob zvidal zo svojim synom
Jozefom. Padli si okolo krku a dlho spolu plakali od stastia.
Faraon im dal cast uzemia Egypta, kde sa mohli vsetci usidlit, a stastne
preckat obdobie hladu a sucha, a pripadne aj dalej ostat, ak budu chciet.
A tak vsetko dobre dopadlo, a vsetci stastne zili, az pokym nepomreli.
The koniec.
Nie je dolezite ci sa tento pribeh stal presne do detailov tak, ako je napisany, dolezite je to, ze tento pribeh je pravdivy...