Pametate sa este na pribeh o Jozefovi, ako zachranil Egypt pred nasledkami sucha a hladu ? Na Izraelsky narod ktory prisiel do Egypta, a ktoremu faraon dal kusok uzemia, krajinu Gozen, aby tu mohol zit. Odvtedy uz uplynulo priblizne styristo rokov. Izraelsky narod prosperoval a silnel. Avsak styristo rokov je styristo rokov. Na egyptsky tron nastupil faraon, ktory zabudol na to ze raz davno jeden clen z tohto naroda zachranil cely Egypt. A nielen Egypt.
Prva cast: Mojzis vyhnany z Egypta
Faraon videl, ako sa Izraelitom dari, ako sa rozrastaju, a bal sa.
Bal sa, ze jedneho dna by sa Izraeliti mohli postavit proti
egyptanom. A samotni egyptania sa toho bali tiez. Preto faraon
uvalil na Izraelitov vysoke dane, podrobil si ich aby mu vykonavali
tazke a namahave prace. Avsak Izraeliti boli narod huzevnaty, a aj
napriek porobe stale rastli a mocneli. (A mozno prave vdaka tejto
porobe...) Faraon si uz nevedel rady. Prikrocil k opatreniu
neskutocne krutemu a tvrdemu - nariaduje usmrtenie vsetkych
novonarodenych Izraelskych chlapcov.
V tom case sa v jednej Izraelskej rodine z rodu Leviho narodil syn.
Bolo to tretie dieta v rodine. (Prve dve boli dcera Maria a syn
Aron). Maly chlapcek bol velmi krasny a chutny (ako ostatne vsetky
deti) a tak necudo, ze jeho mama odmietla posluchnut faraonov prikaz
a dieta nedala nezabit. Lenze, ked malo dieta asi tri mesiace, uz ho
nemohla dalej drzat doma v tajnosti. A tak uplietla kosik, natrela ho
smolou aby do neho netiekla voda, dieta polozila do kosika a kosik
nechala plavat po rieke Nil. A poslala svoju dcerku Mariu, aby z
brehu strazila svojho malickeho bratceka.
Prave v tom case sa isla do Nilu kupat faraonova dcera. A zrazu co
nevidi: Po rieke plava kosik, a v nom dietatko. Kosik vylovila a
dietatko sa jej okamzite hrozne zapacilo. Rozhodla sa, ze aj napriek
tomu ze je to hebrejske dietatko (pojmy hebrejsky,izraelsky,zidovsky
v tom case oznacovali jeden a ten isty narod) ho prijme za svojho
vlastneho syna a necha si ho.
Ked to vsetko videla Maria, hned pribehla za faraonovou dcerou,
uklolnila sa jej a navrhla, ze by mohla zohnat pestunku pre to
dietatko. Faraonova dcera si pomyslela ze je to dobry napad, a tak
suhlasila. Maria samozrejme hned zabehla po svoju mamu, a tak sa
pestunkou prave adoptovaneho syna faraonovej dcery stala jeho
skutocna a prava mamicka. A starala sa o neho vzorne celych sest
rokov.
Potom po siestich rokoch, ked uz bol chlapcek vecsi, si ho faraonova
dcera vzala k sebe na faraonov dvor. Dala mu meno Mojzis, co v
doslovnom preklade znamena "vytiahnuty, alebo zachraneny z vody". A
nechala ho vyucit vsetkemu egyptskemu umeniu i vsetkej egyptskej
mudrosti, lebo chcela aby sa z neho potom neskor stal faraon (kedze
faraon nemal syna).
Aj napriek tomu, ze sa Mojzisovi dostalo najlepsie egyptske vzdelanie
a mudrost faraonovho dvora, nikdy nezabudol ze je Izraelita. Nikdy
nezabudol na svoju mamu, ktora ho vychovala pocas prvych siestich
rokov. Zalezalo mu na stasti a pohode svojho naroda. Raz, to bolo v
case ked uz mal styridsat rokov, sa prechadzal, ked tu zbadal, ako
jeden egyptsky dozorca neludsky bije a tyra jedneho hebreja. To ho
poriadne nahnevalo. Poobzeral sa, a kedze naokolo nikoho nebolo, toho
dozorcu zabil (a zahrabal do piesku).
Na druhy den sa zase prechadzal, ked tu zbadal dvoch hebrejov, ako sa
o nieco vadili. Tomu, ktory krivdil, povedal: "Preco bijes svojho
blizneho ?" Ale dotycny sa na neho osopil: "Kto ta ustanovil za
knieza alebo sudcu nad nami ? Ci ma azda chces zabit, ako si zabil
toho Egyptana ?"
Mojzis videl, ze jeho skutok neostal v tajnosti. Dokonca sa dostal aj
do usi samotneho faraona, ktory chcel preto Mojzisa zabit. Mojzis
preto musel utiect. Utiekol na pust do Madianskej zeme.
V Madianku zil jeden knaz, Reguel. Tento knaz mal sedem dcer. Jeho
dcery kazdy den chodili napajat stado oviec k jednej studni. A
zrovna k tejto studni si sadol aj Mojzis. A zrovna prave vtedy tam
prisli tieto dievcata natahat vody od valovov aby napojili stado
oviec. Ale zaroven tam prisli aj daki pastieri a chceli ich odohnat.
Avsak Mojzis sa dievcat zastal a pomohol im napojit ich ovecky.
Ked sa dievcata vratili domov ku svojmu otcovi, vsetko mu
vyrozpravali: "Nejaky Egyptan nas vysloboil z ruky pastierov, ba este
nam i natahal vody a napojil stado." Otec im hned hovori: "A kdeze je ?
Preco ste tam nechali cloveka? Zavolajte ho sem, a bude jest
chlieb."
Mojzis ostal byvat u knaza Requela. Dokonca sa mu aj zapacila jedna z
jeho dcer, Cipora. Requel mu ju dal za zenu, a Cipora Mojzisovi
porodila krasneho synceka, ktoremu dal meno Gers~om.
Druha cast: 10 egyptskych ran
Izraelsky narod trpel pod utlakom Egyptanov. Preslo uz styridsat
rokov odvtedy, co Mojzis usiel z Egypta, na trone uz vladol novy
faraon, ale ten nebol o nic lepsi od predchadzajuceho. Dokonca
utlacal Izraelcov cim dalej tym viac a viac.
Mojzis uz styridsat rokov zil v Madiansku, pasol stada, staral sa o
rodinu. Raz isiel k vrchu Horebu, ked tu zrazu zbadal horiaci ker,
ohen len horel, ale ker ostaval ohnom nestraveny. Mojzis cely zvedavy
sa priblizil, lebo take nieco este nevidel.
Zrazu zacul hlas, ako ho niekto vola: "Mojzisu, Mojzisu!" Mojzis
odpovedal: "Tu som." Hlas, ktory prichadzal z toho horiaceho kra, sa
mu predstavil: "Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahamov, Boh Izakov a
Boh Jakobov." Mojzis si uvedomil, ze s nim hovori sam Boh. Boh vsak
pokracoval: "Videl som trapenie svojho ludu, ktory je v Egypte, a
pocul som ich krik kvoli tym, co ich pohanaju do prace, lebo dobre
poznam ich bolesti, ktorymi trpia. A zostupim, aby som ich oslobodil
z ruky Egyptanov a aby som ich vyviedol z tej krajiny do dobrej a
priestrannej krajiny, do krajiny tecucej mliekom a medom, do krajiny
Kanaan, ktoru som im zaslubil. Hla, prisiel ku mne krik synov Izraela
a videl som aj utlak, ktorym ich utlacaju Egyptania. A teraz pod,
nech ta poslem k faraonovi a vyvedies moj lud, synov Izraela, z
Egypta."
Mojzis sa so strachom pyta: "Kto som ja, aby som isiel k faraonovi a
aby som vyviedol synov Izraelovych z Egypta ?" Boh ho ubezpecuje:
"Neboj sa, ja budem s tebou." Potom este Boh vysvetlil Mojzisovi, ze
faraon sa len tak lahko neda presvedcit, ze bude poriadne tvrdohlavy
aby dovolil Izrealcom vratit sa nazad do Kanaanu, z ktoreho do Egypta
prisli, a ze bude musiet na Egypt poslat desat hroznych ran kym
faraon neupusti od svojej tvrdohlavosti.
Mojzis sa teda vracia do Egypta, a spolu so svojim bratom Aronom
predstupuje pred faraona s prosbou, ze sam Boh chce, aby prepustil
Izraelcov. Avsak pysny faraon opovrzlivo odpovedal: "Kto je Boh, aby
som posluchol jeho hlas a poslal prec Izrael ? Boha vobec nepoznam a
okrem toho, Izrael nehodlam prepustit." Namiesto toho, aby Izraelitov
prepustil, uklada im este tvrdsie ulohy. Udalosti zacinaju nadobudat
dramaticky spad.
Mojzis a Aron su zase u faraona. Na dokaz toho, ze to nemyslia len
tak zo srandy, Aron hadze svoju palicu na zem a ta sa v tom okamihu
meni na velkeho hada. Vtedy faraon povolava svojich carodejnikov,
magov a vedomcov a aj oni hadzu svoje palice na zem a aj ich palice
sa menia na hadov. Avsak had z Aronovej palice vsetky tieto hady
pochyta a zozerie. Ale faraon ani napriek tomu nechce povolit. A tak
na Egypt zacinaju dopadat rany.
Prva rana. Nil a vsetky egyptske vody sa zmenia na krv. Ale egyptski
magovia to dokazali tiez, takze faraon sa nechcel podvolit.
Druha rana. Vsade su nekonecne hufy ziab. V Nile, na uliciach, v
domoch. Dokonca aj v samotnej faraonovej posteli boli. Ale egyptski
magovia zase ukazali, ze ani to nie je ziadny problem urobit. Faraon
ostal neblomny.
Tretia rana. Objavili sa vsi a komare obtazujuce dobytok i zvierata.
Egyptski magovia sa snazia napodobnit aj tuto pohromu, ale uz nemozu.
Ich kuzla uz na to nestacia. Musia uznat, ze je to "prst Bozi".
Faraon vsak stale nechce dovolit Izraelcom odist.
Stvrta rana. Egypt je postihnuty obrovskymi rojmi ovadov. Faraon je
tvrdohlavy a tvrdohlavy. (Tato rana a vsetky nasledujuce su
selektivne - to znamena, ze dopadaju na Egypt, ale krajine Gozen, kde
zili Izraelci, sa vyhybaju. Boh nechce, aby Izraeliti trpeli kvoli
faraonovej tvrdohlavosti.)
Piata rana. Po Egypte sa rozsiril mor dobytka. Faraon stale nic.
Sesta rana. Hnisajuce vredy na ludoch i zvieratach. Tu dokonca
egyptski magovia sa nemozu ani len pokusit napodobnit tuto ranu, lebo
sami maju na sebe kopec pluzgierov, ze sa ani pred faraona nemozu
postavit. Faraona to uz zacina pekne stvat.
Siedma rana. Z neba pada velky a tazky ladovec, akemu paru dovtedy
nebolo. Kto nedbal na Mojzisove vystraky a ostal vonku, pripadne
nechal vonku dobytok, bol ubity ladovcom (a pripadny dobytok tiez).
Tu faraon prvy krat premysla o tom ci to vobec ma zmysel. Ale ked
videl, ze ladovec o nejaky cas prestal, znovu sa nedal presvedcit.
Osma rana. Prilietaju ozrutne mracna kobyliek a zeru vsetko, co este
ostalo po ladovci. Tu uz faraon sam dava prikaz priviest Mojzisa a uz
dost prestraseny prosi Mojzisa, aby odstranil tuto pohromu z Egypta,
ze potom uz Izraelitov pusti. Avsak ked bezprostredne nebezpecenstvo
pominulo a kobylky odleteli, faraon sa nemal k tomu, aby splnil svoj
slub.
Deviata rana: V Egypte nastala uplna tma, ktora trvala cele tri dni.
Ale faraon bol vo svojej pyche a tvrdohlavosti nepresvedcitelny. Asi
sa riadil podla hesla "Sluby sa slubuju a ... blazni sa raduju".
Avsak Boh to myslel celkom vazne s tym, ze Izraelcov dovedie nazad do
ich povodnej vlasti, do Kanaanu, tak ako to kedysi slubil Abrahamovi,
Izakovi a Jakobovi. A preto Mojzisovi hovori: "Este jednu ranu
uvediem na faraona a na Egypt, a potom vas prepusti odtialto. A nie
len ze vas cele prepusti, ale vas este i pozenie odtialto".
Rana to bude neskutocne kruta a tvrda. Egyptania na vlastnej kozi
pocitia to, cim pred osemdesiatimi rokmi trapili Izraelcov. Boh
hovori Mojzisovi: "Okolo polnoci vyjdem a prejdem stredom Egypta. A
zomrie vsetko prvorodene v Egyptskej zemi, od prvorodeneho
faraonovho, ktory mal sediet na jeho trone, az do prvorodeneho
dievky, ktora sedi za krosnami, i vsetko prvorodene z dobytka."
Boh vsak dava moznost ako sa tejto rane vyhnut. Vsetci Izraeliti (a
ti Egyptania, ktori chceli) mali zabit rocneho baranka, meso mali
upiect a zjest, a jehou krvou mali potriet veraje dveri na svojom
dome. Dom, ktory bude mat krvou potrete veraje dveri, bude tejto rany
usetreny.
O polnoci sa faraon zobudil na hrozny krik. Nebolo jedineho
Egyptskeho domu, kde by nebol niekto mrtvy. Faraon si hned dal
zavolat Mojzisa a Arona a povedal im: "Vstante, vyjdite z mojho ludu
i vy i synovia Izraelovi a chodte! Vezmite i svoje drobne stado i
svoj hovedzi dobytok a chodte!" A Egyptania nutili Izraelcov, aby sa
ponahlali, aby ich cim skor vyhnali zo zeme, lebo sa velmi bali aby
aj oni nezomreli.
Konecne bol Izraelsky narod volny. Konecne mohol slobodne odist z
Egypta. Konecne mu faraon nebranil. Este tej noci vysli Izraeliti ma
cestu na cele s Mojzisom a Aronom. Boh ich viedol - cez den v podobne
oblakoveho stlpu a v noci v podobe ohniveho stlpu. Viedol ich smerom
na vychod k Cervenemu moru.
Faraon videl, ako Izraelci pustaju jeho krajinu. Videl, ako
odchadzaju tie lacne pracovne sily, ktore tak vykoristoval. Videl,
ako mu odchadzaju celkom dobre moznosti prijmu na daniach. Videl, ze
prehral. Vedel ze to tak nemoze ostat. Lepsie povedane, jeho pycha a
tvrdohlavost mu nedovolili aby sa uspokojil s takymto stavom veci.
Preto sa rozhodol. Rozhodol sa aj napriek vsetkym tym skusenostiam,
ktore prezil. Rozhodol sa na zaklade svojej tvrdohlavosti a pychy,
ktore este stale v nom uradovali a mali hlavne slovo. Rozhodol sa, ze
Izraelci musia ist nazad! Preto za nimi poslal svoje najlepie vojska,
aby ich priviedli naspet.
Izraelci sa dostali do neprijemnej situacie. Pred nimi Cervene more,
za nimi faraonove vojska. Izraelci sa bali. A vytykali Mojzisovi: "Ci
preto si nas vyviedol z Egypta, aby nas tu mohli egyptske vojska
zabit ?"
Avsak tu Boh hovori Mojzisovi: "Pozvihni svoju palicu a vystri svoju
ruku na more a rozpolti ho, a synovia Izraelovi vojdu doprostred mora
a pojdu po suchu." A skutocne. Cervene more sa rozostupilo a
uprostred sa zjavila sucha zem. Izraeliti po nej presli na druhu
stranu. Egyptske vojska sa samozrejme hned pustili za nimi.
Hned ako boli Izraeliti na druhom brehu, Mojzis zase pozdvihol svoju
palicu, more sa zavrelo a sucha zem zmizla. Zavrelo sa prave vtedy,
ked boli uprostred faraonove vojska.
Az teraz bol Izraelsky lud slobodny. Konecne ho neohrozoval faraon.
Konecne sa mohol vydat na dlhu put do zaslubenej zeme Kanaan. A to
je vlastne koniec pribehu o Egypte a o tom ako Izraelci byvali v
Egypte. Ale pribeh Mojzisa a jeho Izraelskeho naroda este
pokracuje...
Tretia cast: Putovanie do zaslubenej zeme
Mojzis, stojaci na druhom brehu Cerveneho mora sa pozera na faraonove
vojska, ktore miznu v hlbinach vody zatvarajucej sa nad kuskom suchej
zeme, kde sa este len pred par hodinami nachazal aj on a cely
Izraelskym narod. Konecne ho neprenasledoval faraon. Konecne sa mohli
slobodne vybrat na daleku put do zaslubenej zeme Kanaan. A to este
vobec netusil, ake vseliake dobrodruzstva od vymyslu sveta po ceste
zazije. A to este vobec netusil, ako dlho mu bude vlastne trvat tato
put.
Oblakovy (a v noci ohnivy) stlp ich viedol smerom od Cerveneho mora
na pust S~u'r. Cele tri dni a tri noci isli pustou. Uz sa im minuli
vsetky zasoby vody. A pust stale nemienila skoncit. Az v dialke
zbadali daku oazu. A tu ich cakalo prve dobrodruzstvo. Dosli do oazy,
ale - voda ktora tam bola, bola tak horka, ze sa nedala pit. Nazvali
preto tuto oazu Mara (co slovensky znamena horkost). Izraelsky lud
reptal proti Mojzisovi: "Co budeme pit?" Tu Boh hovori Mojzisovi.
Radi mu, aby zobral kusok dreva, a aby ho hodil do vody. Mojzis tak
urobil a hla - voda sa zrazu stala sladkou. Izraelci sa napili,
doplnili zasoby vody a pobrali sa dalej. Potom este presli okolo
oazy Elim kde bolo dvanast studni s cistou vodou a kopec paliem,
takze smedom zatial predbezne urcite netrpeli.
Ale co bolo horsie, minulo sa im jedlo. Izraeliti zacali byt hladni:
"Keby sme len pomreli od ruky Bozej v Egyptskej zemi, ked sme
sedavali nad hrncami mesa, ked sme jedavali chleba do sytosti! Lebo
ste nas vyviedli na tuto pust, aby ste umorili cele toto zhromazdenie
hladom." Ale Boh ich nenechal ani hladnych, a takto Mojzisovi
povedal: "Hla, ucinim to, aby vam prsal chlieb z neba, a lud vyjde a
vse nazbera tolko, kolko mu kedy bude treba na den." Ked nastalo
rano, Mojzis pozera okolo seba po pusti a nemoze uverit svojim
vlastnym ociam. Piesocna a kamenna pust, kde vecne prazi ostre slnko,
bola ZASNEZENA! Ked sa tomu snehu lepsie prizrel, bolo to cosi
drobne, zrazene a lupinate, cosi drobne ako inovat na zemi. Ked to
videli Izraeliti, povedali jeden druhemu: "Man hu?" (po hebrejsky "Co
je to?") Lebo tiez nieco take v zivote nevideli a nechapali, co to
moze byt. Mojzis im dopovedal: "To je ten chlieb, ktory vam dal Boh
na pokrm Zbierajte z toho kazdy tolko, kolko zjete, mieru omer na
hlavu, podla poctu vasich dusim kazdy z vas pre toho, kto je v jeho
stane, vezmete.". Bolo to ako koriandove semienka, biele ako sneh, a
chutli to ako kolac s medom. Izraeliti tomu dali meno manna. A
Izraeliti veru hladom netrpeli. Na ich puti do zalubenej zeme im
manna padala kazde rano, takze vzdy, ked prave neboli v nejakej oaze,
mali co jest.
Ale zase sa objavil ich uz stary problem. Problem s vodou. Ono na
pusti, kde niet vody, je to celkom pochopitelne. Ludia zacali zase
reptat Mojzisovi: "Preco si nas vyviedol sem hore z Egypta, aby si
umoril nas i nasich synov i nase stada dobytka smedom ?" Tu zase Boh
radi Mojzisovi: "Chod a vezmi so sebou aj svoju palicu ktorou si
udrel more. Hla, ja budem stat pred tebou na skale na Horebe. A
udries skalu a vyjdu z nej vody, a lud bude pit." Mojzis posluchol,
treskol palicou po skale, a - zo skaly vytryskol pramen krystalovo
cistej vody, takze ludia aj dobytok nemuseli viac trpiet smedom.
Stalo sa dokonca, ze od mora sa prirutil silny vietor, ktory so sebou
doniesol krdle prepelic. Izraelci sa tomu samozrejme potesili, ved
mesko z takej dobre vypasenej prepelice bolo pre nich vitanou zmenou
sice velmi chutnej a vyzivnej, ale inac monotonnej stravy. A tak
kazdy usilovne zbieral, aj ten, kto najmenej nazbieral, za dva dni
nazbieral prepelic desat chomerov (zhruba 3600 litrov).
Ako plynul cas, Izraelsky narod putoval po pusti, na Mojzisa cakalo
prijemne prekvapenie. Ked odisiel z Madianska do Egypta, nechal tam
svoju rodinku. A teraz rodinka prisla za nim. Zena Cippora a jeho
dvaja synovia, z ktorych jeden, sa volal Gersom, a druhy, ktory sa mu
tiez narodil v Madiansku, sa volal Eliezer. Mojzis sa velmi potesil
rodinke a svokrovi, ze zase vidi svojich blizkych a bol vdacny svojmu
svokrovi, ze mu rodinku priviedol. Svokor mu hned aj celkom dobre
poradil, ako vytvorit dobru samospravnu organizaciu v Izraelskom
lude. A spolocne riesia niektore problemy ktore ich cestou
postretavaju.
Stvrta cast: Desatoro
Ale to uz Izraelsky narod postupne prichadza k vrchu Sinaj. K vrchu,
ktory sa navzdy zapise do dejin Izraelskeho naroda. K vrchu, ktory sa
stane pre Mojzisa hadam najvyznamnejsim medznikom na ich puti do
Zaslubenej zeme. Boh hovori Mojzisovi: "Hla, prijdem k tebe v hustom
oblaku, aby pocul lud, ked budem hovorit s tebou. Nech operu svoje
rucha a nech budu hotovi na treti den, lebo v treti den zostupi Boh
pred ocami vsetkeho ludu na vrch Sinaj. Polozis hranice dokola a
povies aby nikto nesiel hore na vrch a ani aby sa nedotkol jeho
kraja! Ale ty vyjdi ku mne hore na vrch a bud tam a dam ti kamenne
dosky a zakon a prikazania, ktore som napisal."
Treti den, ked bolo rano, zacalo velmi hrmiet a blyskat sa, a velky a
tazky oblak lezal na vrchu, a bolo pocut zvuk truby, taky silny, ze
sa vsetok lud Izraelsky az triasol strachom. Dokonca aj blesky a
mohutny ohen sa zjavil na vrchu. Mojzis sa vsak nezlakol, a vystupil
na vrch, kde potom bol celych styridsat noci a styridsat dni.
Styridsat dni nie je az tak vela, ale ked par metrov od stanu sa
nachadza cosi co by sa kludne mohlo vyrovnat sopke, ktora sa prave
prebudila k cinnosti, chrli do povetria obrovske jazyky plamenov a
este vecsie kudole dymu a pritom cela zem hrozne duni a otriasa sa,
je aj pre silne nervy styridsat dni veru dost. A tak lud, ktory sa uz
nevedel dockat Mojzisa, lud, ktory bol este z Egypta zvyknuty na
kadejake bozstva a sosky zo zlata a striebra, sa obratil na Arona,
aby mu Aron narobil dake sochy ktore by ich ochranovali a viedli na
dalsej ceste, lebo nevedno co sa stalo s Mojzisom. Aron o tom najprv
nechcel ani pocut, ale ked ludi naliehal, nuz tak prikazal pozbierat
vsetky zlate nausnice, nahrdelniky a ine sperky, a odlial im z toho
zlate tela. A povedal Izraelskemu ludu: "Toto zlate tela, toto su
tvoji bohovia, ktori ta vyviedli hore z Egyptskej zeme."
Zatial bol Mojzis na hore na vrchu uprostred oblaku a Boh, ktory
zostupil v podobe tohto oblaku, bol s nim. Dava mu dosky s desiatimi
prikazaniami a takto mu vravi: "Chod, zid dole, lebo sa porusil tvoj
lud, ktory si vyviedol z Egyptskej zeme. Skoro zisli z cesty, ktoru
som im prikazal, spravili si tela, zliatinu, a klanaju sa mu a
obetuju mu a vravia: Toto su tvoji bohovia, ktori ta vyviedli hore z
Egyptskej zeme."
Mojzis teda chytro zobral dosky desatora a zisiel z vrchu dole do
tabota Izraelitov. Tu ho hned privital jeho sluzobnik Jozua a hned mu
vysvetlil co sa stalo. Jozua bol jeden z tych, ktori sa nenechali
'uniest davom' a nepridali sa k uctievaniu zlateho telata. Ked
Mojzis toto vsetko videl, co sa stalo, velmi sa rozpalil hnevom. Az
tak hrozne, ze dosky desatora smaril o zem a roztrieskal ich na marne
kusky. Potom zobral tela, ktore si Izraeliti dali spravit, tiez ho
roztrieskal, spalil na ohni a rozdrvil az na prach.
Mojzis bol velmi smutny z toho co sa stalo. Veril svojmu ludu, ze ho
nesklame. A takto to dopadlo. Lud mal radsej daky kus kovu nez
svojho Boha a jeho samotneho, kamenne dosky s desatorom rozbite, a
este k tomu aj jeho vlastny brat Aron sklamal.
Ale situacia napokon nebola az taka hrozna, aka sa zdala na prvy
pohlad. Mnohi mu ostali verni, mnohi (aj Aron) svoj cin lutovali a
chceli sa napravit. Aj Boh ho utesuje a takto mu hovori: "Vykresaj si
dvoje dosiek z kamena, take, ake boli tie prve a ja napisem na dosky
slova, ktore boli na tych prvych doskach, ktore si rozbil. A bud
hotovy na rano a rano vyjdes na vrch Sinaj a tam mi budes stat na
temene vrchu." Mojzis znovu vystupuje hore na vrch, ostava tam
dalsich styridsat dni a styridsat noci, a Boh svojim vlastnym prstom
este raz pise desatoro prikazani na tie dve kamenne dosky.
Mojzis znovu zostupuje zo Sinaja k svojmu ludu. Ludia ho napeto
ocakavaju. Mojzis im cita, co mu napisal Boh na kammene dosky: "Ja
som Hospodin, tvoj Boh, ktory som ta vyviedol z Egyptskej zeme.
Neurobis si ziadnu sochu, aby si sa jej klanal (Izraelci este maju v
zivej pameti udalost s tym zlatym telatom). Nebudes nosit Bozie meno
nadarmo (aby nikto nekazil Boha v ociach inych). Pametaj na den
soboty - cez tyzden budes pracovat, ale sobotu si oddychni od prace
(skratka ze po namahavom pracovnom tyzdni mame pravo na oddych), vaz
si svojho otecka a svoju mamicku, nezabijes, nezosmilnis, neukradnes,
neoklames, nebudes zavidiet."
A tak dostali Izraeliti desatoro. Desat akychsi zakonov, ci skor
nasmerovani, ktore ked budu vo svojom zivote dodrziavat, povedie sa
im dobre. Izraeliti uznavaju, ze to tam na tych dvoch kamennych je
skutocne dobre vymyslene. A slavnostne sa zaviazali to dodrziavat.
(No nebolo by to pekne, keby si to aj dnes ludia viac brali k srdcu ?
Aspon tie od toho "vaz si otecka a mamicku" az po "nebudes
zavidiet".)
Potom im Mojzis dal este nejake dalsie pravidla, zakony, vecsinou
obcianskeho a pravnickeho charakteru tykajuce sa osobnych vztahov,
majetkoveho prava, sudnictva, trestne zakony... Ale taktiez aj
zakony zdravotne, co sa smie jest a co nesmie, rozne nariadenia
ohladne karanteny chorych. Nakoniec nechal zhotovit zvladnu truhlu,
do ktorej vlozil tieto dve kamenne dosky. Izraeliti tuto truhlu
nazyvali "Truhla zmluvy".
Nakoniec Mojzis urobil este jednu, velmi vyznamnu vec. Scitanie ludu.
Mojzis dal presne spocitat vsetkych muzov od veku 20 rokov vyssie. A
veru ich bolo hodne. Napocital ich 603550. Dokopy, aj so zenami a
detmi mohlo tvorit Izraelsky narod vyse tri miliony ludi.
Izraelci este nejaky cas taborili pri vrchu Sinaj. Potom sa pobrali
dalej na svojej puti, lebo mali pred sebou este dlhu cestu.
Piata cast cast: Tak blizko, a predsa nic
Ked sa taky trojmilionovy dav ludi na na pochod, musi to byt riadna
sila. A veru aj bola... Mojzis im vymedzil presny poriadok, ako maju
ist, v akom poradi, staral sa o organizaciu. Vymenoval aj sedemdesiat
starsich - svojich pomocnikov, ktori mu v tom mali pomahat. A tak im
cesta ubiehala pomerne dobre...
...az prisli na pust Faran, ktora lezala priamo na hraniciach dlho
ocakavanej zaslubenej zeme Kanaan, na ktoru sa Izraelci uz tak velmi
celou cestou tesili. Mojzis najprv vysiela do Kanaanu zvedov - z
kazdeho Izraelskeho pokolenia, kmena jedneho. Z pokolenia Judovho je
to Kalef a z pokolenia Efraimovho je to Jozua, ktory sa mu uz
mnohokrat osvedcil v sluzbe. Celkove 12 odvaznych muzov. (Preco
spominam menami len dvoch, bude jasne zachvilku.) Mojzis im takto
hovori: "Chodte hore tadeto juznym krajom a tak vyjdete na vrchy a
uvidite zem, aka je, i lud, ktory byva na nej, ci je silny a ci
chaby, ci ho je malo a ci mnoho, a aka je to zem, v ktorej byva, co
je dobra a ci zla, a ake su to mesta, v ktorych byva, ci v taboroch
stanov a ci v zavretych mestach opevnenych, a aka je to zem, ci je
urodna a ci neurodna, ci su v nej stromy ci nie su. A vzmuzte sa a
vezmite a doneste z ovocia zeme."
Dvanasti zvedovia sa teda vybrali na skusy (s~pehy). Bol prave cas,
ked dozrievalo hrozno, a tak odrezali jeden strapec hrozna na ukazku,
a vzali aj z granatovych jablk a z fikov. Veru ovocie to bolo
skutocne vystavne. Ved len ten strapec museli niest tak, ako keby
ulovili jelena: ze dvaja si cez plece dali palicu a na tej palici
mali ten strapec zaveseny. Dohromady boli prec celych styridsat dni.
Ked sa vratili, Jozua a Kalef hned nadsene ukazovali strapec hrozna
ktory horko-tazko doteperili na svojich pleciach, ale aj ine ovocie,
ktore svojou kvalitou a lakavostou nezaostavalo za tymto strapcom. S
optimizmom rozpravali o krajine, ktora naozaj oplyva mliekom a medom.
Ale zrazu sa stalo cosi nepochopitelne. Cosi, co sa mimoriadne
negativne prejavilo najblizsich par rokov na Izraelskom lude. Ostani
desiati zvedovia neboli az taki optimisticki. Vraveli: "Lez je to
silny lud, ktory byva v zemi, a mesta su opevnene, velmi velke, a
videli sme tam aj deti Enakove. Zem, ktorou sme presli nato, aby sme
ju preskumali, je zem, ktora zerie svojich obyvatelov. A vsetok lud,
ktory sme videli v nej, su muzovia vysokej postavy. Videli sme aj
obrov, synov Enakovych, ktori su z obrov, tazke sa nam videlo, ze sme
proti nim ako kobylky, a takymi sme sa aj my im videli."
A co na to Izraelci ? Clovek je proste uz raz taky, ze si viac vsima
tie zaporne, zle spravy ako dobre, kladne. A stalo sa co sa stat
nemalo. Izraelcania zacali frflat, plakat a reptat: "Ach, keby sme
len boli zomreli v Egyptskej zemi alebo aspon na tejto pusti keby sme
boli zomreli! Preco nas len vedie Boh do tej zeme, aby sme popadali
od meca ?! Nase zeny a deti budu za lupez. Ci nie je nam lepsie
vratit sa do Egypta ? Ustanovme si vodcu a vratme sa do Egypta!"
Darmo ich Jozua a Kalef presvedcovali, aby sa nebali. Ale Izraelci
sa nenechali presvedcit. Prilis ich ovladol strach. A hnev. Hnev na
Mojzisa, Arona, ze ich sem vobec priviedli. Dokonca to zaslo az tak
daleko, ze niektori ich chceli zabit. Mojzis, Aron, Jozua, Kalef a
este zopar dalsich ktori sa nenechali uniest pesimizmom desiatich
zvedov boli velmi smutni. Tolke kilometre idu pustou, aby napokon
takto skoncili ? Tolko casu prezili na pusti, a len tak pre nic za
nic ? Tolko trapenia, odriekania, zivota v provizornych podmienkach,
a nakoniec toto ? Mojzis uz bol v koncoch. Nevedel, co si pocat.
Izraelci, ktori tak tuzili po navrate do svojej povodnej vlasti, sa
tesne pred cielom obracaju a nechcu pokracovat dalej, ale naopak,
chcu sa radsej vratit. Co sa to s nimi porobilo ?
Tu Boh hovori Mojzisovi, ze reku dobre, ked tito nechcu ist do
Kanaanu, tak nepojdu. Je to ich vlastne rozhodnutie a on ich nasilu
do tejto zaslubenej zeme tlacit nebude. Ale ze aj napriek tomu svoj
slub splni. Slub, ze raz dovedie Izraelsky narod do zaslubenej zeme.
Slub, ktory kedysi davno dal Abrahamovi, Izakovi a Jakobovi. Akurat
pocka zopar rokov, az pokym postupne nepomru ti, ktori sa rozhodli
vratit sa do Egypta. A az potom neskor, ich deti budu moct vojst do
Kanaanu.
A skutocne. Oblakovy stlp, ktory viedol Izraelcov po pusti sa pohyna.
Ale nie tam kam siel doteraz, ale presne naopak, smerom k Cervenemu
moru. Izraelci sa zase vydavaju na put. Nie, nejdu nazad do Egypta.
Taku hambu si nemozu dovolit. Putuju - nevedno kam. Lepsie vedane,
vedno kam, ale nevedno, ako dlho...
A cestou zase zazivaju rozne dobrodruzstva. Raz necakane zistili, ze
na mieste, kde sa utaborili, zili jedovane hady. A veru niektori z
nich si aj na vlastnej kozi vyskusali (zial prvy a posledny krat v
zivote) ze ustipnutie tychto hadov je naozaj smrtelne. Boh hovori
Mojzisovi: "Sprav si takeho ohniveho medeneho hada a vystav ho na
tyc. A stane sa, ze kazdy kto je ustipnuty, ked ho uvidi, bude zit."
Mojzis tak urobil a Izraeliti boli zachraneni.
Ako tak sli pustou, zase sa im minuli zasoby vody. Boh radi
Mojzisovi, aby urobil tak, ako minule - buchol svojou palicou do
skaly a tam kde buchne, tam vytryskne zo skaly pramen cistej vody.
Mojzis tak urobil - ale ked tresol do skaly, nic sa nestalo. Mojzis
ked videl, ze voda netecie, znervoznel. Tresol este raz. A az na
druhy pokus vytryskol pramen vody. A toto bol prave ten jediny
pripad, kedy sa naplnilo heslo "Aj kon ma styri nohy a predsa sa
potkne". Toto je prave ten jediny pripad, ked Mojzis spravil chybu.
Toto je prave ten jediny pripad, ked Mojzis konal neuvazene, ked si
nezachoval chladnu hlavu. Boh mu vravi: "Preco si mi neveril ? Preto
teraz nevovedies tohoto zhromazdenia do zeme, ktoru som im dal."
Trest to bol trosku tvrdy, ale v zivote to uz tak zvycajne chodi -
cim vyssie postavenie, cim vyssia zodpovednot, tym vecsie nasledky
alebo trest. A tiez, Mojzis bol vodcom celeho Izraelskeho naroda, a
narod si z neho bral priklad, a keby ostala tato Mojzisova chyba
nepovsimnuta, Izraeliti by si potom mysleli, ze aj oni si mozu robit
co chcu. A to ani sam Mojzis nechcel. Preto prijima svoj udel s
pokorou...
Pomalicky sa blizil styridsiaty rok co Izraeliti putovali pustou. Uz
pomalicky pomreli skoro vsetci, ktori vtedy odmietli vstupit do
Kanaanu. Prichadzaju na Moabske roviny. Mojzis, ktory medzitym uz
dosiahol velmi pekny vek 120 rokov, znovu nariaduje scitanie ludu.
Podobne ako vtedy, aj teraz su spocitani vsetci muzi od veku 20 rokov
vyssie. Celkove ich je 601730. Ich pocet nevzrastol. Skor naopak -
poklesol o 1820 muzov. Uz nezostal ziaden z tych, ktori boli
spocitani pri Sinaji, okrem Mojzisa, Jozuu a Kalefa. A to, ze su
prave na Moabskych rovinach, nie je len tak nahodou.
Konecne zase moze Izraelsky narod vstupit do Kanaanu, zaslubenej
zeme. Konecne, po dlhom a strastiplnom styridsatrocnom putovani. Po
putovani, ktore trvalo skoro celu jednu generaciu. Jednu generaciu,
vdaka ktorej Izraelsky narod z vecsiny tvoria uplne novi ludia.
Konecne sa Izraelsky narod docka zaslubenia, ktore pred zhruba
poltisicrocim dostal Abraham, Izak a Jakob. Konecne bude Izraelsky
narod vo svojej povodnej vlasti, z ktoru musel "docasne" opustit.
Teraz ho uz deli len malinky kruocik od zaslubenej zeme. Prave sa
nachadza na Moabskych rovinach, ktore priamo susedia s Kanaanom.
Ale Mojzis vie, ze on uz do tejto vlasti nevojde. Urobi preto
potrebne opatrenia. Izraelskemu narodu este posledny raz da svoje
otcovske pozehnanie (ved tolko s nim prezil, ze uz sa moze plnym
pravom povazovat za takeho duchovneho otecka vsetkych Izraelitov).
Jozuu, svojho dobreho priatela a verneho sluzobnika, ktory ho nikdy
nesklamal, menuje svojim nastupcom. Jozuu menuje svojim nastupcom,
aby dokoncil dielo, ktore uz on sam, Mojzis nemoze dokoncit. Aby
viedol Izraelsky narod este ten malicky kusocek a uspesne ich
doviedol az do sameho ciela ich cesty - do Kanaanu.
Potom Mojzis, celkom sam, vystupuje z Moabskych rovin na vrch Ne'bo.
Z tohto vrchu vidi Kanaan ako na dlani. Boh mu hovori: "Toto je ta
zem, ktoru som prisahal Abrahamovi, Izakovi a Jakobovi povediac:
Tvojmu semenu ju dam. Ucinil som to, aby si ju videl svojimi ocami,
ale tam nevojdes." Mojzis videl, ze naozaj bola pravda to, co kedysi
davno o tejto krajine referovali Jozua a Kalef: Krajina to bola
pekna, bohata, tecuca mliekom a medom, rastlo tam ovocie velmi lakave
a ziadostive pre oci. Bol stastny, ze Izrael sa konecne docka svojho
domova. Bol stastny, aj napriek tomu ze to nebol on, kto napokon
dovedie Izraelitov do Kanaanu. Bol stastny, lebo vedel, ze ich tam
dovedie jeho najlepsi sluzobnik Jozua, ktoremu plne doveroval. Bol
stastny, ze sa moze pobrat na onen svet s vedomim tohto vsetkeho.
A tak skoncil Mojzis svoju zivotnu put na zemi. Jeho hrobka je az
dodnes neznama a bez pocty. Dozil sa nadherneho veku 120 rokov, ale
"jeho oko sa nezakalilo a jeho zivotna sila nevyprchala". A nikdy
viac uz nepovstal v Izraelskom narode muz, ktory by bol tolko
vykonal, "co do vsetkych znameni a zazrakov, ktore ho poslal cinit
Boh v Egyptskej zemi faraonovi a vsetkym jeho sluhom a celej jeho
zemi, a co do celej slavy tej silnej ruky a co do vsetkych tych
strasnych veci velkych, ktore cinil Mojzis pred ocami celeho Izraela."
The koniec.
Nie je dolezite ci sa tento pribeh stal presne do detailov tak, ako je napisany, dolezite je to, ze tento pribeh je pravdivy...